KTO JE MÔJ BLÍŽNY?

            Predstavme si piatok poobede vo veľkomeste. Všade je rušno a ľudia sa ponáhľajú. Medzi nimi je i jeden starý muž opierajúci sa o barly s námahou kráčajúci smerom k pešej zóne. Mnohí ľudia okolo neho prechádzajú a vidia, ako ťažko vystupuje po schodoch. Tí vnímavejší si kladú otázku: „Mám pomôcť alebo sa mám diskrétne pozerať pomimo?“ Majú svoju skúsenosť, že invalid môže ponúknutú pomoc považovať ako útok na svoje sebavedomie, možno ťažko získavané. Iný však nutne potrebuje pomocnú ruku a veľmi by ho tešilo, keby mu bola ponúknutá. Ako sa má teda človek rozhodnúť?
            Pre dvoch chlapcov v džínsoch to však nebol problém. Vidia starého chorého muža na schodoch, spontánne idú k nemu a bez rečí ho vezmú medzi seba. A čo je na tom úžasné: všetko robia s takou samozrejmosťou...
            Schod za schodom mu pomáhajú a nepadne medzi nimi ani slovo. Všetko sa javí neskutočne pomalé – medzi toľkými náhliacimi sa ľuďmi. Keď vyjdú hore na pešiu zónu, starý pán je úplne vyčerpaný. Tak vyčerpaný, že dvom mladíkom sa ani nestačí poďakovať. Ale to ani nie je potrebné – dvaja chlapci sa už stratili v dave.
            Pomáhajme tým, ktorí to potrebujú! Vieme byť vynaliezaví, keď chceme iným imponovať. Ale keď je potrebné ich „podoprieť“, častokrát nás opúšťa fantázia i ochota. Bez ochoty pomôcť bude spolužitie ľudí na tejto planéte neznesiteľné. Život bude neradostný a pustý. Buďme bdelí a otvorení, pretože človek rastie až v odovzdávaní sa iným.